Sienta la Música 2.kapitola

16. april 2016 at 14:13 | 이 휴미 |  Sienta la Música
Decká ja sa tak ospravedlňujem že nič nepridávam! Teraz som mala obdobie, kedy som toho robila veľa do školy, aby som potom mala viac času aj na blog a podobne :( naozaj mianhaee a viem že týmto si teda k návštevnosti nepomôžem :( Ľudkovia moji zlatí, tu je druhý diel poviedky s Hyunou, ktorú som plánovala už minulý týždeň pridať ale nejako nevydalo, ak sa mi podarí tak dnes možno napíšem aj ďalší diel, aby som vám ho buducú týždeň mohla pridať :) zároveň vás veľmi prosím, čítajte tú poviedku čo píšem s Eunkou! A dalo by sa povedať že túto poviedku celú venujem Eunke, ako zatiaľ všetko čo napíšem za túto dobu, pretože ona ako veľké srdiečko číta moju tvorbu :3 ďakujem ti moja zlatá, aj za propagáciu aj všetko :*

2

"Sťahujeme sa.....na Kubu."
"Čo prosím? Zopakuj to," nemohla tomu uveriť. Nechcela.
"Zlatko, viem, že je to pre teba šok, ale sťahujeme sa. Preložili tvojho otca," viac už povedať nemohla, Hyuna odišla z izby a hľadala otca. Našla ho v spálni ako si číta noviny v posteli:
"Kedy ťa preložili? Prečo o tom viem až teraz? Odkedy to vieš?!" priam kričala. Nemohla to akceptovať.
"Hyuna, upokoj sa!" otec vstal z postele a prišiel k nej. Chytil ju za ramená a chcel ju upokojiť, ale ona nie. Odsunula ho od seba a v tom prišla aj matka:
"Chceli sme ti to povedať skôr, ale nevedeli sme ako," bránila situáciu matka. Hyuna sa otočila na mamu, potom na otca a dostala nervy:
"Nepôjdem odtiaľto preč! Pokojne si odíďte, ja tu zostanem!" začala vykrikovať nadávky, rozhadzovala rukami sem a tam, až kým nepristála otcova ruka na jej líci. Mama zhíkla. Hyuna sa upokojila a chytila si ľavé líce.

Slová by nemali cenu. Otočila sa a odišla. Vychádzala priamo z hlavných dvier a hneď volala Jihyun, aby sa jej spýtala kde sú. Hneď ako zložila, rozbehla sa do tmy. Chvíľu bežala, ale po pár metroch spomalila. Rozplakala sa. Kľakla si na zem.
"Nie...nieee!" kričala a priam sa rozložila. Ani nevie ako dlho takto sedela na zemi niekde v strede uličky. Práve keď sa na ňu rútilo auto, niekto ju zodvihol a zobral na chodník.
"Si normálna?! Skoro ťa zrazilo auto!" kričal jeden z jej kamarátov. Najprv nevedela rozoznať hlas, ale keď sa otočila, videla Junhyunga.
"Joker!" postavila sa a skočila na neho. Znovu sa rozplakala:
"Ani nevieš ako rada ťa teraz vidím!" pevne ju objímal a snažil sa ju utešiť.
"Prešli tri hodiny odvtedy čo si mi volala. Mali sme strach, tak sme ťa šli hľadať," riekla Jihyun. Uvoľnila sa od Jokerovho objatia a videla okolo seba všetkých členov.
"Decká..." plakala ďalej. Baby ju spoločne objali.
"Čo sa deje?" spýtala sa Jiyoon.
"Moji rodičia mi povedali, že sa sťahujeme...."
"Ale to je fajn, nie? Budete mať nový dom, tento si aj tak nejako nemusela," utešovala ju Gayoon.
"Nie...sťahujeme sa na Kubu!" skríkla. Baby sa od nej odtiahli a venovali jej nechápavý pohľad.
"Zlatko, zopakuj to," Junhyung neveril vlastným ušiam a nebol jediný.
"Sťahujeme sa na Kubu...." šepla. Nemala silu opakovať to. Všetci zostali ticho. Nevedeli čo povedať. Po chvíľke sa ozval Yoseob:
"Ale čo Paríž?! Čo naša crew?" to veru bola otázka, ktorá trápila každého. Hyunu otázka ešte viac rozplakala.
"To nevie asi nikto...kedy sa sťahujete?" opýtal sa Kikwang. Hyuna pokrútila hlavou. To už nevie.
"Mala by si sa vrátiť domov. Rodičia sa určite boja a ty by si mala zistiť, kedy odchádzate. Ja pevne verím, že sa to vyrieši," šepla Gayoon. Hyuna váhala, ale nakoniec ju odprevadili domov a potom si zamávali.
"Počuj, inak dnes ako teda? Musíme si ísť po peniaze a vyriešiť to vystúpenie," opýtal sa Joker. Hyuna povzdychla a iba naznačila rukami, že im ešte dá vedieť. Všetci odišli a Hyuna chvíľu stála pred dverami. Už začalo svitať. Vošla dnu a rodičia sedeli v obývačke:
"Konečne si doma," riekla mama. Ani ona ani otec neboli naštvaní. Iba na ňu čakali, aby sa uistili, že príde v poriadku domov.
"Zlatko...stačí keď si zbalíš iba tie najhlavnejšie veci. Všetko ostatné si dáme poslať," šepla mama, ktorá ju pevne objala.
"Kedy odchádzame?" rodičia zaváhali. Nechceli jej to takto povedať.
"O 2 dni odlietame," prehovorila mama. Hyuna si hlasno povzdychla. Už to horšie ani byť nemohlo. Avšak na odpor už nemala síl. Odtiahla sa od mami, venovala krátky pohľad na otca a vyšla do izby. Ľahla si do postele a už ani nevie ako, zaspala.
Do očí jej svietilo slnko z okna. Pomaly vstala a išla zastrieť, keď tu si spomenula, čo sa toto ráno odohralo. Pozrela sa ešte na čas na mobile. Boli tri hodiny. Chytila si hlavu, meškala do práce. Rýchlo sa prezliekla, kúpeľňa si z jej návštevy veľa neužila a bežala dole, kde videla mamu, ako balí veci do krabíc.
"Zlatko, kam ideš?"
"Do práce, meškám, ahoj!" už otvárala dvere, ale mamka ju zastavila:
"Nemusíš ísť. Otec ťa už v práci ospravedlnil a musíme sa baliť. Takže už tam nemusíš chodiť," balila ďalej. Zatvorila dvere a pozrela sa na mamu:
"Vážne ideme už o 2 dni?" stále tomu nemohla uveriť. Mamka jej nič nepovedala. Hyuna prišla k nej a pomáhala jej s balením. Keď zbalili veci do druhej krabici, Hyuna pristúpila k stolu kde bola televízia a vzala do rúk vázu. Obzerala si ju. Usmiala sa. Má na ňu krásne ale zároveň smutné spomienky.
"Je stále nádherná, že?" pristúpila k nej mamka. Hyuna sa pousmiala a pozrela na ňu:
"To je," vázu si odniesli ako darček od thajského veľvyslanca, keď tam žili. Mala 10 rokov, keď tam pricestovali.
"Chýba ti?" vyrušila ju pri spomienkach mama.
"Och...no...áno..." pri pohľade na vázu vždy myslí na neho. Keď tam žili, mala najlepšieho priateľa a keby sa nestalo to nešťastie, mohlo byť medzi nimi aj niečo viac ako len priateľstvo. Povzdychla si. To robí posledný deň nejako často.
"Neboj, tam zhora ťa stráži," objala ju zozadu mama. Hyune skĺzla jedna slza pri spomienke na svojho thajského priateľa.
"Poď, zabaľme ju a pustime sa do iných vecí," pobádala ju mama aby Hyuna na to viac nemyslela. Balili až do večera, kým hodinky neukazovali osem hodín večer, kedy sa mala pôvodne stretnúť so svojou skupinou. Keďže väčšinu čo potrebovali si zabalili, tak vytiahla mobil a vytočila Jokerové číslo:
"Joker? Môžeme sa dnes všetci stretnúť?" dohodli sa kedy a kde. Ani neuvažovala a okamžite vyšla z domu. Takmer ihneď prišla do klubu, kde sa väčšinou aj stretávajú. Mali zarezervovanú privátnu miestnosť. Keď tam prišla, všetci tam už boli. S obrovskou náručou ju privítali.
"Decká...dnes sa asi rozlúčime..." šťastie sa zmenilo na smútok. Sadla si a všetci tíško na ňu pozerali.
"Odchádzame už o 2 dni, keď to mám však rátať presne na hodiny, tak to bude aj skôr. Preto by som dnešný večer chcela využiť na rozlúčku," takmer jej nerozumeli, tak ťažko sa jej to hovorilo.
"A čo naša crew? A čo Paríž?" pýtal sa Doojoon. Mykla plecami:
"Teraz už ani neviem čo bude zajtra, nie ešte o mesiac..."
"Ale musíme tam ísť spolu! Bez teba na tú súťaž nechceme!" prehovárala ju Gayoon. Bez líderky a blízkej priateľky tam za žiadnu cenu nechcela ísť.
"Tak mi povedz, ako to spravíme? Za chvíľu už budem niekde na pláži na Kube. Nebudeme môcť precvičovať, nebudem tu môcť byť pre vás. Nič iné mi neostáva, len aby ste tam išli bezo mňa. Možno...možno ak sa mi podarí, tak sa k vám budem môcť pridať...ale keď budem na druhej strane zemegule..." už neverila v žiadny zázrak.
"Mám nápad!" zhíkol Hyunseung. Prilákal všetky pohľady.
"Internet tam predsa funguje. Cez skype môžeme spolu komunikovať, trénovať a potom ísť spolu do Paríža! Verím, že Hyuna to zvládne aj cez skype ako správna líderka," usmieval sa od ucha k uchu. Vážne veril, že je to skvelý nápad. Pár z nich okamžite tento nápad udupali, ale iným prišiel naozaj dobrý. Jediný kto rozhodne o návrhu tohto nápadu je Hyuna.
"Ja si myslím, že je to blbosť. Zlatko, čo ak to nevyjde a nebudeš aj tak môcť prísť do Paríža? Potom budeme mať iné problémy..." prehováral ju Junhyung.
"Ja si myslím, že je to fajn nápad. Pozri, ako inak to vyriešiť? A keď budeš môcť, prídeš do Kórey a je to! A ty si úžasná, takže to dokážeme aj cez skype!" nahovárala ju Jihyun. Z každej strany sa na ňu rútili dôvody prečo za a prečo proti.
"UŽ DOSŤ!" všetci stíchli.
"Nech si myslíte čo len chcete, ja do toho idem! Či skype alebo nie, mne je to jedno! Teraz ste ma prinútili o tom uvažovať a máte pravdu! Nemôžem vás v tom nechať! Budem s vami až do konca a posnažím sa dostať sa do Paríža!" skandovali. Skákali od radosti, tešili sa, že Hyunu nestrácajú. Už sa takmer vzdala, ale nemôže sa svojho sna vzdať len tak. Veď koľko toho dokázala za poslední 4 roky s touto skupinou. Musia ísť ďalej a ona musí byť pri tom!
Celý večer sa zabávali, rozprávali si príbehy, niektorí jej dali menšie dary, aby na nich spomínala. Alkohol sa tam míňal rýchlejšie ako pokrmy a keď už odbilo 12 hodín večer, Hyuna sa rozhodla, že už pôjde domov.
"To uuuž? Veď ledva sme ša polosplávali..." nechcela ju pustiť opitá Sohyun. Hyuna našťastie mala v sebe len pár štamperlíkov aby sa neopila, ale o väčšine sa to už povedať nedalo. Joker sa na ňu hodil a začal ju obchytkávať:
"Zlatkoo, mám na teba takú chuť!" už ju skoro išiel vyzliekať, keď tu ho od seba odtiahla a dala mu facku.
"Hyuna!" skríkol. Hyuna si zakryla telo rukami:
"Povedala som ti, že to nemám rada a nemáš na mňa tlačiť!"
"Ale aj tak za chvíľu odchádzaš na Kubu a to bohvie kedy ťa zase uvidím. Koľko mám na teba ešte čakať?" to už bolo moc. Hyuna mu dala ďalšiu facku a rozbehla sa z klubu von. Všetci išli za ňou na čele s Jokerom:
"Hyuna čakaj!" dobehol ju na ulici a schmatol za ruku a pritiahol k sebe do objatia:
"Odpusť...nechcel som ti nijako ublížiť ale...prepáč, to ten alkohol," vedela, že nemal v sebe až toľko alkoholu aby sa takto správal, ale rozhodla sa, že mu odpustí. Objatie mu opätovala. To je najmenej čo práve potrebuje, pohádať sa s priateľom predtým ako odíde.
"A čo s nami vlastne bude? Keď odídeš," spýtal sa Joker kým sa objímali. Nad tým teda neuvažovala.
"Ja dúfam, že budeme stále spolu? Viem, že cez internet a podobne to nie je ono, ale budem sa snažiť, aby sme sa aj naživo vídali," riekla napokon. Nechcela sa ho vzdávať. Určite nie. Síce ju občas dokáže sklamať a hlavne nechápe jej sexuálnu zdržanlivosť, ale inak je obetavý a úžasný. Pobozkali sa.
"Ľúbim ťa," pošepkal.
"Detto," odpovedala. Vždy keď jej povedal ako ju ľúbi, z nevysvetliteľných príčin mu nevedela odpovedať rovnako. Vždy povedala detto, alebo ja tiež, ale nikdy mu to nepovedala priamo ako on. Nevedela prečo to nedokáže, nevedela ani prečo stále necíti tú potrebu vyspať sa s ním. Už sú spolu 2 roky a má pocit, že sa to nikam neposúva. Má ho rada, ľúbi ho, ale nedokázala to nikdy zo seba dostať tak ako by sa malo.
"Tak sa maj úžasne, voláme si, píšeme si. Hlavne sa tam príliš nespáľ. Nezabudni na nás! Budeš nám chýbať!" skočila na ňu Gayoon a Jihyun, ktoré sa srdcervúco rozplakali.
"Dievčatá! A vy všetci, tiež mi budete hrozne chýbať, ale svet nekončí! Stále som tu! Sme v tom spolu!" nakoniec aj jej vyhŕkli slzy. Lúčili sa niekoľko minút, každý jej prial šťastnú cestu a aby na nich nezabudla, pritom je to jednoznačné, že na nich nikdy nezabudne. Keď odchádzala, ešte ju zastavil Joker, ktorý jej do rúk dal 1000 eur. Najprv nechápala, potom jej došlo, že to sú tie peniaze, čo vyhrali včera. Usmiala sa:
"Vďaka a snáď sa skoro vidíme," vštepla mu ešte jemný bozk na nos a utekala domov. Keď prišla, videla oboch rodičov baliť ďalšie veci:
"Nechcete si dať pauzu? Aj zajtra...teda eehm....aj dnes je deň...vyspite sa," bola už trochu veselšia a zmierila sa s faktom, že už za deň odchádzajú na druhý koniec zeme, odkiaľ bude ďaleko od svojej crew a všetkých svojich snov.
"To je v pohode. Choď sa vyspať a zajtra zase pomôžeš mamke," riekol otec, ktorý sa už na Hyunu nehneval. Celkom ju chápal. Mala to ťažké, keďže často cestovali.
"Oci?"
"Áno?"
"Prečo práve Kuba? Prečo nie Japonsko alebo Čína? Niečo bližšie...?" nedalo jej to. Keď sa jej otec stal veľvyslancom, bola ešte malinká, mala možno 5 rokov. Ako prvá destinácia, kam išiel Kóreu zastupovať ako veľvyslanec bol Vietnam. Potom sa vrátili na rok do Kórey a na to ho poslali do Thajska. Keď sa vrátili naspäť z Thajska do Kórey, tak mohli zostať tu a zrazu po štyroch rokoch, ho preložia až na Kubu...keď bolo toľko iných možností.
"Hyuna...pôvodný náš veľvyslanec na Kube spáchal zločin, pred ktorým sa nemohol schovať už ani za svojou diplomatickou imunitou. A rozhodli sa, že vyšlú tam teraz mňa," viac vysvetlenia nepotrebovala. Myslela si, že je v tom nejaký háčik, ale musí uznať, že jej otec je jeden z tých najlepších, preto ho tam posielajú. Hyuna teda vyšla do izby a prichystala sa na spánok.
"Tešíš sa?" spýtala sa manželka svojho muža.
"No...asi áno, nie? Je to krajina, ktorá skrýva našu minulosť. Som zvedavý, koľko toho sa tam zmenilo."
"Myslím si, že vďaka tomu má naša dcéra talent v tanci. Má to v krvi, od nás, od teba," objala ho. Pousmial sa:
"Miláčik, má to po tebe. Ty si bola úžasná, nie ja."
"Kdeže. Viedol si ma, preto mi to išlo. Nebyť teba, nedám to," pozreli sa na seba a pobozkali sa.
Ešte v ten deň balili posledné dôležité a cenné veci. Hyuna si tiež pobalila kopec oblečenia, make-up a podobné záležitosti. Možno si myslíte, že dom predajú, ale nie. Kým budú preč, bude na starosti brata jej otca, ktorý sa o dom bude starať a sem tam ho aj využívať. A keď sa znovu vrátia do Kórey, stále to bude ich dom. Keď boli prichystaní a zbalení, šli sa na chvíľu vyspať, keďže let im ide o 4 v noci a bude to skutočne veľmi dlhý let.
Na letisko išla ako múmia. Bola úplne nevyspatá. Let trval približne 25 hodín, mali aj dve medzipristátia. Keď konečne dorazili na letisko do Havany, bolo 16 hodín miestneho havajského času. Hyuna bola zničená, nevyspatá, make-up zničený a rodičia takisto uťahaní.
"Poďte, máme vybavený jeden dom takmer v centre, mal by nás tu čakať niekto z ambasády," popohnal ich otec keď si vyberali batožinu. Keď vyšli do čakárne príletovej zóny, videli tabuľku jedného chlapíka, kde bolo písané meno jej otca. Nachádzali sa síce v klimatizovanom letisku, ale už tam cítila, aké teplo vonku na nich čaká. Jej otec sa pozdravil s chlapíkom a hneď im pomáhal s batožinou. Vyšli z letiska a nasledovali toho muža za jeho autom.
"Bože to je teplo!" Hyuna sa už potila a to je na slnku ani nie minútku. Kým vykračovala vpred, niekto do nej drgol. Hyuna sa z úderu zakrútila a spadla na zem. Slnečné okuliare jej vypadli a človek čo do nej narazil na ne stúpil. Niekam utekal preč, takže si ani nevšimol, že niekoho zhodil.
"HEEEJ TY!" kričala na neho, ale on sa stratil niekde vnútri budovy letiska. Otec si všimol dcéru na zemi, tak jej prišiel pomôcť:
"Si v poriadku?" zdvihol ju zo zeme. Ona sa ešte zohla a zobrala zlomené slnečné okuliare. Boli to pilotky, ktoré milovala:
"Bože!!! Moje najobľúbenejšie okuliare! Ociii!" takmer sa rozplakala. Dupla si nohou do zeme a mala chuť rozbehnúť sa dnu a nájsť ho. Ale ako ho asi nájde, keď mu videla iba chrbát.
"Títo miestni ľudia sú nejakí drzí."
"Tíško! Nie je to tak. A ty sa tu nauč hovoriť španielsky. Na čo sme ti platili kurzy španielčiny?" Hyuna prekrútila očami:
"Neboj sa tati, nikto ani len nespozná, že nie som Kubánčanka," mrkla na neho.
"Je tu len menší háčik...máš šikmé oči," vyplazila na ňu jazyk mama.
"HEJ!" vykríkla Hyuna. Mamka a otec sa zjavne dosť na nej zabávali, pretože dostali záchvat smiechu a zjavne im nevadilo, že minimálne polovica letiska, vrátane ich šoféra, sa na nich pozerali ako na prízrak.
"Pch," Hyuna nasadla bez slova do auta a už sa tešila na to, keď si konečne ľahne do normálnej postele. Ešte auto ani poriadne nenaštartovalo a už zaspala.

TO BE CONTINUED

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Eunka Eunka | 16. april 2016 at 15:42 | React

Ty jsi zlatíčko moje! <3 děkuju za to překrásné věnování! Píšeš tak skvěle! Toto byl úžasný díl a chvílemi i dojemný. Chudák Hyuna, tak těžké to má, ale já doufám, že se nevzdá. A ten Joker :-D sex by chtěl... darebník :D A ten konec s šikmýma očima mě rozesmál. Tato povídka je čím dál zábavnější a doufám, že brzy bude pokračování.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement