Amor en la triztesa 4

5. june 2009 at 20:21 | Seesska |  Amor en la triztesa
New časť....tiež smutná, ale hádam sa vám bude páčiť! Arigatoo možno sa táto hudba moc k tomu nehodí, lebo je to o láske, ale účel bol, aby to bolo smutné



V jedno celkom pokojné ráno sa krásne ružovlasé dievča zobudilo na príjazd nejakých ľudí, ktorí prišli s nejakými vagónmi. To dievča bývalo v Japonsku na

jednom vidieku. Pozrela sa von oknom a videla ako nejakí ľudia, z ktorých niektorí nevedia po japonsky sa zhovárali po nemecky a nakladali dievčatá z ostatných domov do ich špinavých vagónov. Sakura sa zhrozila a keď išla pohľadať svojho otca, aby sa spýtala, čo sa deje, nenašla ho. Videla iba to, ako ho nesú nejakí vojaci von do nejakej cely ich vozidla. Sakura sa rozplakala a zaútočila na tých vojakov. Trieskala ich hrncom a všelijakými inými vecami, ale potom ju schytili ďalší vojaci a nakladali ju do vagónu. Kričala o pomoc a vrieskala na celú dedinu. Otec tomu nevedel zabrániť. Už bol dosť starý a vojaci by urobili niečo horšie...Sakuru naložili do vagónu a chcela sa odtiaľ dostať. Mlátila do dverí, ale nezmohla sa na nič iné iba na vzlyk. Potom stratila sily a spadla na zem na kolená. Kričala o pomoc, ale nikto jej nepomohol. Potom keď prestala nahlas plakať, počula iný vzlyk. Otočila sa a ten vagón kde bola, bol plný iných dievčat. Pozrela sa na nich, ale nechápala čo sa deje. Vedela len to, že vo vagóne nemá veľa miesta a musí sa tam tlačiť, ako ostatní. Sadla si do kúta a začala plakať ešte intenzívnejšie. Nevnímala okolie. Rozmýšľala, čo sa stalo:
"K-kde to som? Čo je toto za miesto? Kam ma vedú? Prečo nám tí Nemci nedajú proste pokoj? Čo majú proti mne? Veď druhá svetová vojna skončila, tak čo s nami chcú? Strašne sa bojím a môj otec...čo bude s ním? J-ja neviem čo mám robiť! Neviem...asi sa vyplačem k smrti, uzavriem sa do seba a nebudem vnímať nikoho. Chcem vedieť, čo sa deje, kam ideme a čo s nami bude..." v tom im cez malé okienko jeden vojak hodil suchý chlieb s malou fľašou vody. Všetci sa nahrnuli k jedlu, aby sa každému ušiel čo najväčší kúsok, iba Sakura si len tak sedela v kľude v kúte a nezaujímalo ju žiadne jedlo, či pitie. Za tak krátky čas sa do seba uzavrela a nechcela nič, iba otca a pokojný život. Nikto si ružovlasé dievča nevšímal. Každý sa staral len o seba. Pokiaľ išlo o takúto vec, každý bol sebec. Dievča si zakrylo tvár do dlaní a rozmýšľalo, prečo ju berú preč. Nešlo jej do hlavy, prečo to všetko...Vozidlo s vagónom naštartovalo 5 minút po tom, čo sa všetci najedli, až na to dievča...
Po hodine dievča zaspalo a potom ich vyrušil muž čo sedel vedľa šoféra a prehovoril k všetkým:
"Teraz každú vezieme do koncentračného tábora Birkenau. Nemal by som vám to povedať, ale potrebujeme vás živé, takže nechceme aby ste si svoje hlúpučké hlavičky zaťažovali tým, čo sa teraz deje. Budete tam týrané pod vedením troch mužov z Japonska. Jeden sa volá Neji Hyuuga, druhý Uchiha Sasuke a tretí je pôvodne z Číny, ale jeho meno nikde neudávajú. No môžem vám to povedať. Je to Kitsu Yako. Takže, táto cesta bude trvať niekoľko dní. Veľa jedla ani pitia nedostanete, takže keď vám niečo sem tam hodím, mali by ste si vybojovať čo najväčší kus." Dievča sa kvôli jeho reči zobudila a všetko počula. Vstala a predierala sa cez malé miesto vo vagóne až kým k nemu neprišla skôr, ako zavrel okienko, čo ich delilo:
"Počkajte!" otočil sa na ňu a začal sa smiať:
"Aké odvážne dievča! Hej Himaro, kukaj!" podstrčil do uniformy šoféra, ktorý sa na malý okamih pozrel na ružovlasé dievča a začal sa smiať. No ona sa nedala:
"Sme obyčajné dievčatá, tak prečo my? Je nás tu od veku približne 10 až 25, tak nás pusťte!"
"Daj pokoj. Buď ticho a sadni si. Musíš prečkať!" no ona zakričala:
"ALE PREČOOOO!!!!" a chcela mu vraziť, ale jedno dievča jej zachytilo ruku a položilo dole a potom si sadlo naspäť na svoje miesto. Ružovlasé dievča jej moc pozoru nevenovala. Smejúci sa muž iba precedil cez zuby:
"Lebo si...Židka!" a opľul ju. Ružovláska si to utrela a spadla iba na zem od vzlyku. Zase začala plakať a muž iba zatvoril hrubé sklo na okienku, aby ju nemusel počúvať...Nikto jej nevenoval pozornosť. Malé deti tam spali, ostatné plakali a tie najstaršie si iba zaspomínali na dobré časy...
Po pár hodín cesty im muž hodil do vagónu trochu jedla, ale pitie nie. Všetci protestovali, že chcú radšej vodu, no rožovláska sa zas o to nestarala. Muž im vodu nedal, že im ju vraj dá neskôr. Určite iba sľuboval...ako to zvyknú robiť všetci hnusní a protivní Nemci a Japonci napomáhajúci im. Práve títo dvaja muži boji Japonci. Jedno tmavovlasé dievča sa priblížilo k ružovláske:
"A-ahoj. Všimla som si, že si nezoberieš ani trochu jedla..." a ponúkla jej zo svojho chleba viac ako polovicu. Vyblednutá ružovláska, ktorá mala rudé pery sa pozrela na to neznáme dievča a iba sa usmiala:
"Ja nechcem nič...iba môjho otca a normálny život...ja nie som Židka...no vlastne tak trochu hej...ale nejde o to...my tam všetky zomrieme. To chceš?"
"N-nie, ale nemôžeš zomrieť skôr, ako sa dozvieš celú pravdu. My musíme veriť, že to prežijeme. Možno väčšina z nás zomrie, ale musíme prežiť nie?" ružovláska prikývla, ale tvárila sa ako mŕtvola. Tmavovlasé dievča si sadlo vedľa nej a podala jej kúsok chleba. Ružovláska sa napokon rozhodla, že si ho zoberie, ale veľmi si neodkusla. Tmavovláska sa usmiala:
"Treba zahryznúť...hehe...inak kto si?"
"J-ja som Sakura..."
"Aha ja som Tenten...teší ma...koľko máš rokov? Ja mám 22..." Sakura sa trochu usmiala:
"21...."
"Aha...tak hore hlavu, máš ešte veľa pred sebou...síce aj ja...ale...ako si sa sem dostala?"
"Prepáč, nehovorí sa mi to práve najlepšie, keď sa mi to stalo ešte len dneska..."
"Aha, no ja ťa dobre chápem. Ja som sa sem nedostala najhoršie..."
"Nechápem ťa..."
"Prosím?"
"Si tu, ideš do koncentračného tábora Birkenau, máš iba 22 rokov to si iba o rok staršia ako ja, čiže si mladá a mala by si byť vystrašená. A ešte k tomu si Židka a kvôli tomu ťa budú týrať...budeš pekne pomaly PEKELNE zomierať...bude ťa to zožierať..."
"J-ja viem...ja sa bojím...naozaj, len si verím...odkiaľ vieš, čo tam na nás čaká?"
"Viem to...môj brat mal 18 rokov a to ešte počas druhej svetovej vojny, čiže pred rokom ho zobrali do koncentračného tábora. Do Osvienčimu...tam to bolo horšie...keď sa druhá svetová vojna skončila mal sa vrátiť, aspoň sme predpokladali, že živý. No doniesli nám iba nejaký záznam, nejaké video alebo čo. Prehrali sme si ho cez tú rachotinu starú čo máme doma a bolo tam ukázané, ako ho mučili. A na konci správa, že je bohužiaľ mŕtvy. Vraj zomrel mesiac pred skončením druhej svetovej vojny a my sme vtedy ešte dúfali, že je živý...a dozvedeli sme sa to t-takto..." strašne začala plakať. Tenten ju pohladila, ale Sakura pokračovala vo svojom príbehu:
"Boli sme si veľmi blízky...mňa do koncentračného nezobrali, pretože doma som bola užitočnejšia. Pomáhala som tu v Japonsku predávať nejaké veci...veľmi nechutné, ale najhoršie bolo, keď ma raz zavolali do Osvienčimu...ešte vtedy keď môj brat žil. Mala som im tam pomáhať. Mala som odpratávať telá a dokonca jeden pichal ženám, mladým aj starým injekcie. Vravel im, že je to proti nejakej chorobe a pri tom, keď to do nich vpichol, iba zomreli a ja som odpratávala tie telá. Bola som jediná možnosť, aj keď Židka, pretože nikto pre nich nechcel pracovať a ostatní už boli v koncentračnom tábore...podpísaný na smrť...ani nevedeli, aké to bude hrozné. No keď im vpichal injekcie, vyhrážal sa aj mne, že ma zabije ak to niekomu poviem... no nejako som odtiaľ utiekla. Potom sa so mnou nezapodievali a bola som doma. Otcovi nič našťastie vtedy neurobili. Potom som niekoľko mesiacov bola doma a potom to všetko prišlo...smrť môjho brata a koniec druhej svetovej vojny...lenže načo koniec svetovej vojny, keď to pripravilo i život môjho jediného milovaného brata? A to všetko aj tak ďalej pokračuje a ešte horšie! Len tak sem prišli a každý ich videl. No všetci tí, čo to videli, že si dneska prišli pre Židov, sú vlastne tu a ostatní zatknutí, ktorí tiež pôjdu do koncentračného...určite, keďže môj otec je tiež ako tak Žid ako ja...moji predkovia boli Židia, no ja si myslím, že ňou nie som, ale to nie sú dostatočné potvrdenia, keď si to myslí iba celá moja rodina. Moja mama nebola Židka. Bola čistá Japonka...preto...no zomrela keď vypomáhala našej armáde zničiť Nemcov. Nebojovala s Japonskou armádou, ale s Ruskou. Pridala sa k nim, aby bojovala za nás...za mňa, otca a brata. Viem, že ženy sa nemali pridávať do armády, lenže moja mama sa vydávala za muža..." potom si vzdychla a zas sa rozplakala...Tenten začala plakať s ňou aj ostatní, ktorí tam boli, lebo to všetko počuli. Tenten jej iba zašepkala do ucha:
"Máš veľké šťastie, že ešte žiješ. Tak teraz tiež treba veriť, že prežiješ..."
"Tomu ťažko veriť...otec asi tiež čoskoro zomrie...už som jediná, kto zostal. A ty Tenten? Ako si sa sem dostala? Chcem vedieť, čo sa tebe stalo..."
"N-no to je oproti tvojmu nič...ja som mala náhodou skvelý život...veľmi skvelý..."
"A čo sa potom stalo...T-tenten?"
"Ja..." Sakura ju pohladila po líci:
"Ja ťa počúvam a nepohrdnem tebou, ako si nepohrdla ty mnou..." Tenten sa na ňu usmiala a začala vyprávať svoj príbeh...
 

1 person judged this article.

Comments

1 Kirsten Kirsten | Web | 5. june 2009 at 21:42 | React

No je to krásné, i když smutné...ale jen pokráčko.... 8-)

2 saya14 saya14 | Email | 6. june 2009 at 18:13 | React

nemam slov

3 saki8 SB saki8 SB | Web | 7. june 2009 at 14:17 | React

je to uzasne krasne ale zaroven smutne ozaj ako sa mas :-D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement